V mojom živote boli ľudia, ktorí ma potrebovali len dovtedy, kým som potvrdzovala ich ego.
Pretože som sa pred nimi urobila malou.
Obdivovala som ich pre určité vlastnosti. Keďže som sa cítila sama, bola som nonstop dostupná a paradoxne i často osamelá.
Keďže som sa vraj cítila zle, mohli by mi pomôcť.
Jednoducho sme si neboli rovní a ja som im stále potvrdzovala, akí sú na rozdiel odo mňa skvelí.
Nazvala som ich priateľmi.
Zostali, ale len dovtedy, kým som ich obdivovala,
kým som sa cítila pred nimi malá,
pokiaľ si mysleli, že ich potrebujem,
pokiaľ som im bola kedykoľvek k dispozícii…
Keď som sa pred nimi prestala robiť malou, všetko sa zrazu zmenilo.
Cítila som, že nie sú smerom ku mne úprimne dobre naladení a vlastne vôbec nenaladení.
Cítila som ich odmietnutie za zdvorilou fasádou.
Cítila som, že so mnou nemôžu byť spokojní a ani pokojní.
Cítila som, že to nikdy nebolo o mne, len o potvrdzovaní si seba samých.
Citila som, že slová: veď niekedy sa teda už stretneme, veď si zavoláme, veď si napíšeme, veď prídem/e … v skutočnosti znamenajú - nestretneme sa. Ani fyzicky, ani duševne ani mentálne, ani inak.
Ale zostala som. Dobrovoľne. Dlhšie ako to bolo potrebné.
Veď som im bola za toľko vďačná.
Išli.
Niektorí opustili spálenú zem a pokúsili sa mi ublížiť, fyzicky či psychicky … a niektorí takým “bežným pasívnym spôsobom,” ktorý je tak často v spoločnosti prehliadaný. A nič nerobenie je tiež rozhodnutie a často bolestivejšie ako úprimné a jasné slová. Agresia zaobalená do ticha, do zdvorilostnej slušnosti…ktorú, práve preto, tak dlho neodhalíš…
Niektorí odchádzali v nádeji, že sa za nimi rozbehnem, že sa budem za nimi škriabať a súperiť o ich priazeň.
Ja to tak nemám.
Už nosím dospelé topánky a najradšej chodím bosá. (v meste nie, tam by ma to teraz celkom dosť pálilo). To je sloboda…
Spätne som im stále vďačná.
Pretože tam boli práve v čase, keď som niekoho potrebovala.
Aj keď tam ich srdcia skutočne neboli.
Pretože keby tam ich srdcia boli, zostali by.
Išli a hľadali nových ľudí,
ktorí im preukazovali obdiv,
ktorí sa pred nimi stali malými,
ktorí si mysleli, že ich potrebujú,
ktorí boli kedykoľvek k dispozícii …
Dnes vidím omnoho viac aj vďaka týmto ľuďom a cez týchto ľudí.
Dnes si už so mnou takíto ľudia nevedia rady. Nevedia sa mi pozrieť priamo do očí, pretože i oni vedia, že jediná cesta dnes je cesta vo výške očí. Batériou a občas aj smetným košom, som bola pre mnohých. Dnes už jedine pre seba. Iba tak môžem prinášať svetu to kto a čím som. Zároveň môžem byť pravdivá tam, kde je pravdivosť veľká hodnota a je skutočne vítaná a cenená. Kde sa ľudia neboja krátkych letných búrok, ktoré za pár minút prehrmia a uvoľnia tlak a prinesú iba čistý, jasný vzduch a vôňu. Ach, tú vôňu vzduchu po letnej búrke milujem!
Veď takí už prežili iné búrky, tak vedia…
Kde neprichádza namiesto cesty vo výške očí obrana alebo útok, či hodnotenie, že žijem tak ako žijem, že cítim tak ako cítim, že vnímam veci tak ako vnímam, kde sa musím za všetko čo som a čo robím obhajovať. Že by som mala vyzerať inak, že by som si mala farbiť vlasy, že by som vyzerala lepšie, mladšie … aaaa…
Stojím k sebe, za seba, tak ako som, k svojmu veku, k svojim vráskam, k svojim kruhom pod očami( tie veľmi rada nemám, no sú moje a jedinečné kruhy:))
Prešedivelá, s pár kilami mimo trend, s mnohým iným mimo TREND … NO A ČO?????? Pre mňa človek nie je iba výzor!
Som dobrý človek, ktorý v spoločnosti veľa nenarozpráva (vždy to tak bolo!) no spoločnosť mám rada. Som dobrý človek a áno aj ja som “iba” človek, ktorý prejavuje svoje emócie, občas aj neprimerane a nevedome a áno, občas aj skutočne hlasno a hystericky kričí. Lebo ticho neznamená vždy “dobre” a “bezpečne”. Tam kde počuť občas aj krik sa ukazuje, že všetko je v poriadku. Tam kde sa dejú nesprávne veci a všetci mlčia, tam niečo v poriadku nie je. Ak ti tvrdí niekto, že to tak nie je a spochybňuje teba a tvoj úsudok, či uz slovne alebo mlčaním, či inak ťa zneisťuje, odíď! A hneď!
Ak ťa niekto označí za psychicky chorú, iba preto, lebo v rodine máš sestru s psychiatrickou diagnózou a ty občas neprimerane a štandardne reaguješ na neštandardné správanie, alebo upozorňuje, že pozri sa čo robíš, dopadneš ako tvoja sestra, odíď! Hneď!
Som dobrý človek, pretože napriek tomu, že nesledujem všetky trendy a správy a iné katastrofické scenáre, o ktorých sa neviem teda iba tak hodiny a hodiny baviť aby nenastalo trápne ticho, prinášam svetu hodnoty ako sloboda, krása, viera, ľudskosť a úcta k akémukoľvek životu.
Som dobrý človek, lebo byť človekom, skutočne človekom nie je fakt, je to možnosť. Viem sa k človeku priblížiť iba tým, že zostávam človekom. Viem sa k človeku priblížiť ako človek ale práve i preto, že už roky mám sestru, ktorá skutočne tú “pečiatku s diagnózou” má. A ona stále je, a vždy bola, napriek tejto pečiatke tiež “iba” človek! A áno, nie vždy som k nej láskavá a trpezlivá. Lebo aj ja som “iba” človek. Napriek tomu, som dobrý človek.
Lebo už VIEM, že som viac ako TY vidíš. Že som viac, ako JA sama vidím. Že každý z nás je omnoho viac, ako vidíme.
Nikto sa nemusí robiť malým.
Nikto sa nemusí robiť veľkým. Pretože sme jedno a v každom momente celiství.
Priateľstvo nie je len slovo.
Priateľstvo je postoj.
Áno, aj priateľstvo, bez ktorého nemôže existovať žiaden partnerský vzťah.
Je na úrovni očí.
Vychádza zo srdca, nie z ega....!
https://www.dusamoja.sk/category/autorsk%C3%A1-fotografia Dusamoja© 2024 renatahazakovaphotography, all rights reserved
#dušamoja #zodpovednosť #duša #duch# vedomávoľba#šťastie#autorskeoriginaly#láska#harmónia#poznanie#múdrosť#freedom#love#happiness#choice#heart#soul#art#umenieprezdravie#cervenystan #formysoul #poetry#nature#krása#loveiseverywhere #Inspiration #Encouragement #Spirituality#poetry#nature#krása#loveiseverywhere #Inspiration #Encouragement #Spirituality
Comments