V dnešnej dobe by mal každý byť vždy a o všetkom informovaný.
Mala by som vedieť toho toľko, aby som dokázala hodiny a hodiny viesť bezduché rozhovory napr. o politike, o tom, že svet má problémy s internetom, o tom, že niekto z našich hviezd si nechal urobiť plastiku, že v novom seriáli hrá taký a taký herec, o tom aký bol otvárací ceremoniál olympiády ...že niekde bolo zemetrasenie, že niekde vo svete vybuchla bomba... vtedy som niekto, vtedy som “in”, vtedy mi vonkajší svet prisúdi nejakú hodnotu. Zakladá sa moja hodnota, či hodnota ľudskej bytosti, iba na tom, akú hodnotu mi prisúdi vonkajší svet?
Podľa mňa nie.
Na základe informácií, ktoré si prečítam, vypočujem, si mám potom urobiť nejaký názor.
Dokonca si niekto vytvára názor na človeka, iba podľa toho, čo mu iný človek na neho povie. A to dnes úplne stačí!
A ups - už si v nejakej škatuľke!
BUM, či chceš alebo nie, či sa o tom dozvieš alebo nie.
A ak so mnou niekto nesúhlasí, tak je proti nám, ak so mnou súhlasí, tak je s nami. …? .? .?
Veď to takto v súlade s vesmírnymi pravidlami absolútne nefunguje ….
Musím podotknúť, že ja nie som človek vhodný pre prácu vo verejnom priestore, kde aktuálne
vládne, aby som to zjednodušila chaos. Ale poznám ľudí, ktorí takí sú a vykonávajú svoju prácu či funkciu s veľkým nasadením a aj morálkou. Takých si skutočne mimoriadne cením.
Mám za to, že ak by každý vo svojom najbližšom okolí a súkromnom priestore začal žiť život v súlade s morálkou, slobodou, láskou, dôverou a krásou, tak by sa postupne mohlo zmeniť v spoločnosti a i vo verejnom priestore mnohé. A to robím, tak ako najlepšie viem, aby som mohla slúžiť a rozvíjať sa v súlade s tým, čo nás ľudí presahuje.
Stala sa mi po posledných voľbách taká vec, že iba na základe toho, že žijem v PD mi bolo podsunuté, že veď vy v trenčianskom kraji ste všetci K…TI
tri veľké bodky... . Ja som sa na tú ženu, inak pôsobiacu v akademických kruhoch s viacerými titulmi, pozerala, ako puk, lebo som ani slovo o voľbách nepovedala a ani som nemala záujem o diskusiu na túto tému.
Mám veľmi citlivo nastavené svoje senzory, čo nie je ani pre mňa a ani pre moje najbližšie okolie jednoduché a vnímam, že ľudia sa boja vysloviť svoj vlastný - skutočne svoj, nie iba premodifikovaný - názor verejne.
A ak sa ho aj pokúšajú vysloviť, či zverejniť napr. aj na soc. sieťach, tak nezabudnú pridať dodatok, podľa názoru odborníkov, podľa výskumov, podľa.... a pod.
Nie, nedovolím si spochybňovať a ani nespochybňujem dlhoročné výskumy a názory odborníkov, mám ich niekoľko aj v mojom úzkom okruhu priateľov a majú v istej rovine vždy svoje opodstatnenie. Je za nimi mnoho energie a skutočne dobre vykonanej ľudskej práce v prospech nielen ľudského spoločenstva.
No to, že na niečo mám svoj vlastný názor, tiež napr. aj rokmi overený a môže sa aj zhodovať s odborníkmi či výskumom, mňa osobne nevedie k tomu, aby som sa pri každej mojej vyslovenej vete či príspevku na nich odvolávala.
Je to môj postoj, moja sebahodnota a zároveň vyjadrenie hodnoty a úcty k tomu, čo tvorím, vyjadrená navonok tak, že bez strachu vyjadrím čo si myslím.
Že bez strachu vyjadrím svoj postoj.
Že bez strachu, či budem akceptovaná odbornou verejnosťou alebo nie, svojej tvorbe a tomu o čom píšem a čo žijem verím.
Že bez strachu, či budem akceptovaná väčšinou spoločnosti, si skutočne môžem dovoliť vyjadriť svoj názor.
Že sa môžem ukázať taká aká som, aj keď ma niekto, kto sa všemocne drží autoRÍT vonkajšieho sveta, kľudne a bez mihnutia oka označí za psychicky chorého človeka, iba preto, lebo mu stláčam “gombík” jeho vlastnej nedostatočnosti.
Že sa už dávno nesnažím zapadnúť do masy, ktorá bezducho kráča po ceste, ktorú nám diKtuje maTRIX.
Vedz, že to jednoduché nie je a zároveň i úžasne jednoduché a oslobodzujúce je. Znie to paradoxne, no tá jednoduchosť spočíva skutočne iba v tom, že si zvedomím svoju hodnotu a hodnotu toho, čo prinášam svetu.
No každý deň a i na konci sa môžem postaviť s rovným chrbtom a môžem sa pozrieť úprimne a s jasným a priamym pohľadom každému človeku do očí!
No keď sa ťa opýtam:
.
.
.
Čo ťa trápi, drahá žena či drahý muž?
Čoho sa neustále bojíš, drahá žena, drahý muž, keď musíš používať rôzne dodatky potvrdzujúce to čo hovoríš či píšeš a zároveň máš úprimný záujem prezentovať svoju vlastnú a v skutku vynikajúcu prácu?
Prečo sa nedokážeš skutočne priblížiť svojej žene, svojmu mužovi?
Ako je možné, že sa namiesto toho aby si uzrel problém utiekaš k práci alebo inej závislosti?
Ako je možné, že sa bojíš postaviť do vlastnej sily a vyhýbaš sa konfliktu?
Čím to je, že si nevieš nastaviť svoje vlastné hranice a tak prekračuješ nevedome hranice iných ľudí?
Prečo v posteli v nedeľu večer pred začiatkom pracovného týždňa čumíš blbo do stropu?
Prečo odmietaš uznať, že máš problémy?
Prečo ich nechceš riešiť?
Prečo to, čomu veríš zaobaluješ do fráz, iba preto, lebo vieš, že ich spoločnosť chce počuť?
Prečo to, čomu veríš a sú za tým dlhoročné skúsenosti prezentuješ s malou dušičkou a používaš “načítané” informácie?
Prečo drahá žena či drahý muž u teba prevláda strach z toho, že ťa niekto skutočne uvidí takú/takého aká si/ aký si?
Aký strach, drahá žena či muž ti nedovolí žiť život v láske a pravde?
Aká sila ťa ženie stále do tej istej situácie v ktorej si už predtým bol/a?
.
.
.
Odpovede môžeme nachádzať nielen, no napr. i niekde medzi tým, že sme sa zabudli vyjadrovať, komunikovať, nepoznáme svoje vlastné potreby a sme tak zahltený záplavou obrazov z vonkajšieho sveta, že ani len netušíme, aké sú naše vlastné vnútorné obrazy.
Ak ich nepoznám a nerozumiem im, tak iba ťažko budem vedieť komunikovať.
Komunikácia bude iba úbohá kópia toho, čo papagájujú média, výskum, odborníci, ezoterici, poľovníci, držitelia zbrojných pasov, lekári, predavači, robotníci, umelci…ktokoľvek…väčšinou skupina, ku ktorej cítím solidaritu či spolunáležitosť.
Skutočná komunikácia funguje iba veľmi zriedka, nepočúvame sa, nepočúvame iných.
Poznáš to v rozhovore, keď ešte hovoríš a druhý ťa preruší, skočí ti do reči, ľudia sa prekrikujú alebo vidíš taký ten bezduchý výraz na tvári, ktorý ti hovorí, že ťa ani nepočúva, lebo už si v hlave pripravuje čo povie, ale nebude to dialóg, ale iba jednosmerný monológ.
Autentická a skutočná komunikácia prebieha tak, že si skutočne môžem dovoliť vyjadriť svoje pocity a názory, s rešpektom ale i s vyjadrením nesúhlasu, no nekomunikujem spôsobom …” niečo by som ti na to povedal/a, no radšej nepoviem nič.”
Svojimi zraneniami nevedome nútime iných žiť v strachu. Vynakladáme množstvo energie na prehodnocovanie a kontrolu svojich slov, ukrývanie svojich pocitov, len aby sme niekoho neurazili alebo mu neublížili. Takéto procesy, kde potláčame svoje skutočné pocity poškodzujú nielen naše telo ale i mysle.
Buď sme ironickí, alebo sa vysmievame. Smiech znie ako nejaký divný, neradostný druh zvuku. Ktorý by sa dal, preložiť do ľudského jazyka ako, som tu a vlastne neviem prečo. Málokto sa ale smeje skutočne, zo srdca. Zažívam to na hodinách smiechu, kde prichádzajú ľudia v kŕči a v strachu, že sa zosmiešnia, no zároveň túžia po skutočnom uvidení aj v polohe, ktorú bežne verejne neukazujú. Lebo je tak nesmierne oslobodzujúca. A zázraky sa dejú postupne. Ako sa uvoľňujú, prestávajú sa brať vážne a cítia, že bezpečný priestor vytvorený mnou i keď sa na prvý pohľad zdá, že sa zhovaďujem, je tak nesmierne liečivý a tak obyčajne ľudský.
Zažívam to, keď mi ľudia po tom ako odo mňa odíjdu a môže to byť i iba priateľská návšteva, píšu, že sa v domácom prostredí, medzi rodinou necítia skutočne videní a prijatí.
Informácie nie sú všetko!
Omnoho viac človek nájde v napojení sa na seba, priestor kde žije, prírodu... a postupne sa vráti k sebe, k svojim obrazom, ktorým dokonale rozumie a presne vie, čo je pre neho dobré alebo menej dobré, čo skutočne potrebuje a aké hodnoty sú pre neho dôležité.
Uvedomenie, že už dlho si dôveroval/dôverovala nedôveryhodným spôsobí, že konečne vložíš svoju dôveru do osoby najpovolanejšej - do seba.
Človek nepotrebuje informácie zmanipulované zvonka. Človek nepotrebuje manipulovať.
I keď všetci občas k manipulácii skĺzneme a všetci sme tak trochu závislí a trpíme nejakou psychickou poruchou či nerovnováhou.
Tie pečiatky na čele, či škrupiny na chrbte si nosíme všetci. Bez výnimky!
No iba niektorí z nás boli natoľko múdri, aby z nich načerpali vnútornú múdrosť a (pri)navrátili sa cez ne k svojmu vlastnému zdroju.
Takže sa drahá žena a drahý muž, môžeš ukľudniť a prijať fakt, že to tak jednoducho je.
Niekedy musí človek po tej správnej ceste chvíľu kráčať i sám.
Nemusí sa pechoriť a za každú cenu sa snažiť niekam zapadnúť.
Takáto snaha môže byť pre človeka niekedy i sebadeštrukčná.
Kráčať chvíľu i sám, je proces, ktorý patrí k určitej fáze života a môže byť v nej i skutočne veľmi dôležitý.
Človek ale musí mať dôveru vo svoje vlastné schopnosti, aby mohol kráčať i sám a ísť proti tomu, čo robí zvyšok spoločnosti. Tá cesta môže byť dlhšia i kratšia, náročnejšia i menej náročná,
Ak to pripustíš, začneš žiť ľahší život.
Ak pripustíš, že si niekto o tebe bude myslieť, alebo ti to dokonca povie, že by si sa mal/a ísť liečiť, tak prinesieš do svojho života úctu a rešpekt všetkým ľuďom, ktorí skutočne touto cestou kráčajú či ju už prešli.
A sú vo svojej sile a autencitite omnoho viac ako kedykoľvek predtým. Pretože sa paradoxne, práve cez svoju zraniteľnosť, dozvedeli o sebe omnoho viac ako si kedy dovoli dúfať.
Sme jedno.
Takí či onakí.
Vráť sa k svojim vlastným vnútorným obrazom a k prírode.
Tam nájdeš všetko čo potrebuješ.
╰დ╮🤍╭დ╯ Dusamoja© 2024 renatahazakovaphotography, all rights reserved
aktuálne workshopy: https://www.dusamoja.sk
#dušamoja #zodpovednosť #duša #duch# vedomávoľba#šťastie#autorskeoriginaly#láska#harmónia#poznanie#múdrosť#freedom#love#happiness#choice#heart#soul#art#umenieprezdravie#cervenystan #formysoul #poetry#nature#krása#loveiseverywhere #Inspiration #Encouragement #Spirituality
תגובות