vybrané úryvky z menovanej knihy, ktoré mám potrebu s vami zdieľať, skúste aj precítiť, nielen čítať slová....
....
Ľudia čítajú vela príbehov o čarodejniciach, vílach, paranormálnych osobách, deťoch posadnutých zlými duchmi. Pozerajú mnoho filmov o obradoch s pentagramami, mečmi a vyzývaním. V poriadku, treba popustiť uzdu predstavivosti, prežiť tieto fázy, a kto nimi prejde a nedá sa zmiasť, napokon nadviaže styk s Tradíciou.
Toto je skutočná tradícia: učiteľ nikdy nehovorí žiakovi, čo má robiť. Sú len spolucestujúci, spoločne zakúšajúci ťažký pocit „začudovania“ z neustále sa meniacich vnemov, otvárajúcich sa obzorov, zatvárajúcich sa dverí, riek, čo niekedy akoby krížili cestu a v skutočnosti ich netreba prebrodiť, ale nimi plávať.
Medzi učiteľom a žiakom je len jeden rozdiel: ten prvý sa o trošku menej bojí ako druhý. Preto keď sa posadia k stolu alebo ohňu, aby sa porozprávali, skúsenejší navrhne: „Prečo neurobíš toto?“ Nikdy nepovie: „Kráčaj tadiaľto a prídeš tam, kam ja“, veď každá cesta je jedinečná a každý osud podobný.
Skutočný učiteľ vyvolá u žiaka odvahu porušiť rovnováhu jeho sveta, aj keď sa sám bojí toho, čo našiel a ešte väčší strach mu naháňa to, čo ho čaká za ďalšou zákrutou.
…
Zúfala som si. V akom svete to žijeme?
Jednej noci som sa vybrala do mrazivého lesa a zlorečila Bohu, nespravodlivému ku všetkému a všetkým. Sedela som pod dubom, keď ku mne prišiel môj ochranca. Povedal mi, že môžem zamrznúť, odvetila som, že som lekárka a poznám hranice svojho tela. Opýtala som sa ho, čo tam robí.
„Rozprávam sa so ženou, ktorá ma počuje keď už muži ohluchli.“
Myslela som si, že má na mysli mňa, ale nie, tou ženou bol samotný les. Keď som uvidela, ako ten muž chodí po lese, gestikuluje a hovorí čosi, čomu som nerozumela, v srdci sa mi rozhostil akýsi pokoj. Nebola som jediná na svete, čo hovorí sama so sebou.
Keď som sa zberala na odchod, vrátil sa ku mne.
…
Zástup mravcov.
„ Všetci si myslia, že mravce sú veľmi múdre. Majú pamäť, inteligenciu, organizačné schopnosti, sú obetavé. V lete zháňajú potravu, odkladajú si ju na zimu a teraz, počas tejto studenej jari znova vychádzajú za prácou Keby svet zajtra zničila atómová vojna, mravce by prežili. “
„Odkiaľ to všetko viete?“
„Vyštudoval som biológiu.“
„Tak prečo dočerta, nepracujete pre zlepšenie situácie vášho ľudu? Čo robíte uprostred lesa, kde sa rozprávate so stromami? “
„Po prvé, nebol som sám, okrem stromov ste ma počúvali aj vy. Ale vráťme sa k vašej otázke: nechal som biológiu, aby som sa mohol venovať práci kováča.“
S námahou som sa postavila. Hlava sa mi ešte krútila, ale bola som dostatočne pri zmysloch, aby som pochopila situáciu toho chudáka.. Napriek vysokoškolskému vzdelaniu sa mu nepodarilo nájsť prácu. Povedala som mu, že sa to stane aj u nás.
„Nejde o to, nechal som biológiu, pretože som chcel pracovať ako kováč. Od detstva ma fascinovali tí muži, čo kujú oceľ, rozoznievajú zvláštnu hudbu, trúsia okolo seba iskry, vkladajú žeravé železo do vody, vytvárajú oblaky pary. Bol som nešťastný biológ, lebo mojím snom bolo dávať nepoddajnému železu jemné tvary. Až kým sa jedného dňa neobjavil môj ochranca.“
„Ochranca?“
„Povedzme, že pri pohľade na tieto mravce, ktoré robia presne to, čo majú naprogramované zvoláte: úžasné!
Strážcovia sú geneticky pripravení položiť život za kráľovnú, robotníci nosia pláty desať krát ťažšie ako oni, inžinieri stavajú tunely odolávajúce búrkam a záplavám. Vedú smrteľné boje s nepriateľom, trpia za komunitu a nikdy sa nepýtajú: čo tu robíme?“
Ľudia sa usilujú napodobiť dokonalú spoločnosť mravcov a ja som ako biológ plnil svoju úlohu, kým sa neobjavil ktosi s touto otázkou: „Si spokojný s tým čo robiš?“ Ja som povedal: „Pravdaže, som užitočný svojmu ľudu.“
„A to stačí?“
Nevedel som či to stačí, ale povedal som mu, že sa javí ako arogantný a egoistický človek.
On odvetil: „Možno som. Ale jediné, čo dosiahnete, je ďalej opakovať to čo robíme, odkedy je človek človekom – udržujeme poriadok.“
„Ale svet pokročil, “odpovedal som. Opýtal sa ma, či poznám dejiny, isteže som poznal. Pýtal sa ďalej: nedokázali sme už pred tisíckami rokov stavať veľké budovy, ako napríklad pyramidy? Nedokázali sme uctievať bohov, tkať, zakladať oheň, nájsť si milenky a manželky, doručovať písané odkazy? Pravdaže áno. A hoci sme zorganizovali, aby sme nahradili bezplatných otrokov za dnešných otrokov s platmi, všetok pokrok sa odohral v oblasti techniky. Ľudské bytosti si kladú rovnaké otázky ako ich predkovia. Inak povedané, ich vývoj nepokročil ani o piaď. V tej chvíli som pochopil, že človeka, čo mi dáva take otázky, mi poslali z neba, bol to anjel, ochranca.
„Prečo ho voláte ochrancom?“
„Lebo mi povedal, že jestvujú dve tradície: jedna, ktorá nás celé stáročia núti opakovať to isté. Druhá, čo nám otvára dvere do neznáma. Tá druhá je však nepohodlná, nepríjemná a nebezpečná, pretože ak si získa vela stúpencov, zničí spoločnosť, ktorá bola s obrovskou námahou vybudovaná podľa mravčieho vzoru. Preto sa druhá tradícia stala tajnou a prežila stáročia len vďaka tajnému jazyku symbolov, ktorý vytvorili jej prívrženci.“
„Chceli ste vedieť viac?“
„Samozrejme, lebo napriek tomu, že som to popieral, vedel som, že nie som spokojný s tým, čo robím Môj ochranca poznamenal: Bojím sa urobiť kroky, ktoré nie sú na mape, ale napriek obavám sa mi na sklonku dňa život zdá omnoho zaujímavejší. “
Vrátil som sa k otázke tradície a on povedal čosi ako ,kým bude Boh len mužom , budeme mať vždy čo do úst a strechu nad hlavou. Keď Matka konečne znova získa slobodu, možno budeme musieť spať pod holým nebom a žiť z lásky, alebo sa nám podarí nájsť rovnováhu medzi citmi a prácou.
Muž, ktorý sa neskôr stal mojím ochrancom, sa opýtal: „Keby ste neboli biológom, čím by ste boli?“
A ja som povedal: „Kováčom, ale z toho je ťažko vyžiť.“ A on odvetil, tak keď sa vám zunuje byť tým kým nie ste, choďte sa baviť a oslavovať život údermi kladiva do železa. Časom zistíte, že vám to dáva viac ako radosť: dá vám to zmysel.
Ako treba nasledovať tú tradíciu o ktorej ste hovorili?
„Už som povedal, cez symboly,“ odvetil. „Začnite robiť to, čo chcete a všetko ostatné sa vám zjaví. Verte, že Boh je matka, stará sa o svoje deti, nikdy nedopustí, aby sa im niečo stalo. Ja som tak robil a prežil som. Zistil som, že aj iní ľudia to robia, mýlia si ich však s bláznami, nezodpovednými a poverčivými ľuďmi. Hľadajú inšpiráciu v prírode, ktorá tam je odkedy je svet svetom. Postavili sme pyramídy ale vyvinuli sme aj symboly.“
Keď to dopovedal, odišiel a už som ho nikdy nevidel.
Viem len to, že od toho dňa sa mi začali zjavovať symboly, pretože moje oči sa otvorili takémuto rozhovoru. Nebolo to ľahké, jedného dňa som však rodine povedal, že hoci mám všetko čo si človek môže priať, nie som šťastný a v skutočnosti som sa narodil, aby som sa stal kováčom. Moja žena protestovala: „Ty, ktorý si ako Cigán musel podstúpiť toľké ponižovanie, aby si sa dostal tam, kde si, sa chceš terza vrátiť spät? “Môj syn sa nesmierne potešil, pretože tiež sa rád pozeral na kováčov z našej dediny a nenávidel veľkomestské laboratoriá.
Začal som deliť čas medzi biologický výskum a prácu kováčskeho tovariša. Bolo to vyčerpávajúce, ale bol som veselší ako predtým. Jedného dňa som odišiel z práce a otvoril si vlastnú vyhňu, ktorej sa zo začiatku vôbec nedarilo. Práve keď som začínal veriť vo vlastný život, citeľne sa mi pohoršilo. Jedného dňa som pri práci pochopil, že mám pred sebou symbol.
Dostával som neopracovanú oceľ, tvaroval som ju na súčiastky do áut, poľnohospodárskych strojov, kuchynských potrieb.
Ako sa to robí?
Najprv v pekelnej horúčave zohrejem oceľovú platňu, až kým nesčervenie. Potom chytím najťažšie kladivo a niekoľkokrát neľútostne udriem, aby kus získal želaný tvar.
Ihneď ho ponorím do vedra so studenou vodou, celá vyhňa sa naplni syčaním pary a kus prská a reve pre náhlu zmenu teploty. Tento postup opakujem, kým nezískam dokonalý kus, raz nestačí.
Kováč sa hodnú chvíľu odmlčal, zapálil si cigaretu a pokračoval:
„Niekedy oceľ, čo sa mi dostane do rúk, nevydrží takéto spracovanie. Teplo, údery kladivom a studená voda ho rozpukajú. A ja viem, že z nej nikdy nebude dobra radlica alebo hriadeľ. Tak ju jednoducho položím na kopu starého železa, čo ste videli pri vchode do vyhne.“
Po ďalšej pomlke uzavrel:
„Viem, že Boh ma podrobuje ohňu útrap. Prijímam údery od života a niekedy sa cítim chladný a necitlivý ako voda, ktorá muči železo. Prosím však o jediné: Bože môj, Matka moja, nevzdávaj sa, kým nezískam tvar, ktorý odo mňa očakávaš. Skúšaj, ako chceš a koľko chceš, nikdy ma však nepolož na kopu starého železa duší.“
…
Po rozhovore s týmto mužom som bola opitá, vedela som však, že môj život sa zmenil. Za všetkým čo sa učime, je tradícia, a ja som potrebovala nájsť ľudi, ktorí vedome či nevedome vedeli prejaviť túto ženskú stranu Boha. Prestala som hromžiť na našu vládu a politické manipulácie a rozhodla som sa robiť to, čo som naozaj chcela: liečiť ľudí. Ostatné ma už nezaujímalo.
…
Môj ochranca narušil rovnováhu môjho sveta, hoci to bol obyčajný cigánsky kováč. Chodievala som aspoň raz do roka do jeho dediny a zhovárali sme sa o tom, ako sa pred nami otvára život, keď sa odvážime vidieť veci inak. Pri niektorých návštevách som stretla ďalších jeho žiakov a spolu sme debatovali o svojich obavách a výhrach. Ochranca hovorieval:
„aj mňa neraz premkne hrôza, ale vtedy sa objavuje múdrosť, ktorá ma presahuje a idem ďalej.“
Dnes zarábam veľké peniaze ako lekárka v Edinburgu a v Londýne by som zarábala ešte viac, radšej si však vychutnávam život a chvíle voľna. Robím to, čo mám rada: spájam starodávne liečebné postupy, tradídiu arkán, s najmodernejšou technikou súčasnej medicíny – pokračujem v Hippokratovej tradícii. Píšem o tom pojednanie a keď členovia „vedeckej“ komunity uvidia môj text uverejnený v odbornom časopise, mnohí z nich sa odvážia ku krokom, ktoré v hĺbke duše vždy chceli urobiť.
Neverím, že hlava je prameňom všetkých neduhov, choroby existujú. Myslím, že antibiotiká a antivirotiká boli veľkými krokmi pre ľudstvo. Neplánujem odporúčať pacientovi, aby si slepé črevo liečil výlučne meditáciou, potrebuje dobrý a rýchly chirurgický zákrok. Skrátka kráčam s odvahou a strachom, držím sa techniky aj inšpirácie. A som dostatočne opatrná, aby som sa o tom nerozširovala kde-kade, inak by ma hneď nazvali mastičkárkou a mnoho životov, ktoré môžem zachrániť, by bolo stratených. Keď neviem ako ďalej, poprosím Veľkú Matku o pomoc. Nikdy ma nenechala bez odpovede. Vždy mi však radila diskretnosť, a to bezpochyby poradila aj Aténe, aspoň pri dvoch .. troch príležitostiach.
...
Comments